Stopom do Paríža part.2

Stopom do Paríža part.2

Do Paríža sme dorazili asi o 10 AM. Trvalo nám to necelé dva dni, vystriedali sme viac ako 5 kamiónov, skoro zamrzli na benzínke a teraz sme konečne boli na predmestí Paríža. Pravdupovediac, vôbec sme netušili kde sme a tak sme zvolili najlepší spôsob, ako sa dozvedieť našu polohu, a to spýtať sa. Ochotní ľudia na recepcii hotela kde sme sa pýtali nám dokonca  dali mapku a ukázali smer na najbližšiu stanicu. Hela napísala našej CouchSurferke, u ktorej sme mali stráviť najbližšie dve noci. Vybrali sme sa na spomínanú stanicu, prechádzali sme okolo obrovského kamenného mosta, ktorý obklopovali jesennými farbami  žiariace stromy. Bol to naozaj pekný pohľad. Cesta na stanicu nám trvala asi 15 min. Kúpili sme si lístky na „nadzemku“ a vybrali sa do centra Paríža. Medzičasom odpísala naša Couchsurferka , ktorá sa zhodou okolností tiež volala Helena :). Napísala, že je ešte u lekára a stretneme sa v centre za pár hodín. Ako cesta vlakom ubiehala, podľa budov naokolo sme videli,  že sa stále viac a viac približujeme k centru. Vystúpili sme na stanici metra blízko Sieny. Mojím prvým cieľom bolo osláviť šťastný príchod do Paríža. Rozhodol som sa, že to spravím typicky Francúzky a to kávičkou a croisantom :). Dlho som nečakal a hneď som si sadol do kaviarne, kde som mohol úspešné označiť cieľ za splnený :). Paríž sme ani ja, ani Hela nepoznali, ale turistické tabuľky nesklamali, a tak sme si za prvý cieľ našej cesty vybrali Notre Dam. Ten Parížsky je o dosť známejší ako jeho kolega v Strasbourgu, asi zásluhou Victora Huga, ale veľkosťou ho predčí jeho menej známy menovec. Húfy turistov sa hrnuli z každej strany a tak sme v tomto nepríjemnom obkľúčení s ťažkými „báglami“ na chrbte zvolili „ústup“ na blízku lavičku.


Tam sme vytiahli foťák, pridali sa k ázijským kolegom a pozerali na krásy Paríža cez objektív :).  Keď sme dofotili, vzali sme  „bágle“ na chrbát a túlali sa historickými uličkami, ktoré boli plné tradičných francúzskych reštaurácií a aj menej tradičných, ale o to populárnejších konkurentov,  kebabov :).  Ako sme sa tak túlali, Hele zabzučal mobil. Bola to Helena, ktorá skončila u lekára a bola na ceste za nami. Dohodli sme sa, že stretko si dáme pri neďalekom Louvri. Turistické tabuľky opäť splnili svoj účel a po prebrodení Sieny sme stáli pred domovom Moni Lisy. Nádvorie a aj celý Louvre pôsobí naozaj obrovsky, a vtedy som pochopil, že na rečiach tipu „za deň sa prejsť celý nedá,“ niečo bude. Ako správny fanúšik Da Vinciho kódu som sa ihneď vrhol k sklenenej pyramíde, aby ma Hela odfotila. Pyramída slúži aj ako atrakcia, ale má aj praktický účel. Pod ňou sa nachádzajú pokladne a turistické info, takže aj keď nemáte v pláne ísť do múzea do pyramídy, pokojne vstúpte. Nastal čas, keď mala prísť Helena, CouchSurf sme vybavovali veľmi narýchlo a tak sme o sebe nič nevedeli. Na mieste sa nachádzala kopa turistov a tak sme nevedeli ani ako sa spoznáme. Našťastie mobil to vyriešil za nás a po pár minútach čakania sme sa stretli. Helena sa javila veľmi priateľsky, dozvedel som sa že je dokonca mladšia od nás, mala 18. Hneď sme sa dali do reči, dozvedeli sa nejaké info a vyrazili na prieskum mesta. 

Po chvíli sme sa usadili pred nejakou starodávnou budovou na krátku pauzu. Medzičasom sa troška zmenil plán a moja spolucestovateľka Hela išla na noc jej kamarátovi, ktorý v Paríži študoval. Ja som ostal s Helenou, ktorej angličtina bola naozaj zlá. Ja som francúzsky nevedel vôbec , takže náš spôsob komunikácie bol dosť komický. Prechádzali sme okolo obrovského nákupného centra Galeries La Fayette, ktoré sa rozkladá hneď v niekoľkých budovách. Smerovali sme za priateľmi Heleny, s ktorými mala mať stretko. Už bolo asi 3 PM a začal ma otravovať silný pocit hladu. Helena mi povedala, že blízko miesta sú potraviny. Prechádzali sme po Champs-Élysées, ktorá je jedna z najdrahších ulíc na svete. Nájdete tu luxusné bary, reštaurácie, obchody a hlavne tam je aj známa Arc de Triomphe. Po pár narýchlo spravených fotkách sme sa ponáhľali do potravín. Nie že by som umieral, ale keď dlho nič nejem som naozaj dosť mrzutý :). Konečne nadišiel čas, keď som do svojich hladných úst vložil prvé sústo vysokokvalitnej a lahodnej pochúťky s názvom „bageta a la benzínka“.Tento „gurmánsky“ zážitok mi vyčaril úsmev na tvári a hneď sa mi zdalo všetko krajšie :). Z toho plynie ponaučenie : keď je chlap hladný musí sa najesť. :)

S Helenou sme išli do neďalekého Starbucksu, kde na ňu čakali jej spolužiaci. Dozvedel som sa, že študuje niečo s medicínou. Jej „fellas“ sa ma hneď začali pýtať čí sme do Paríža naozaj stopovali, čí sme normálni a podobné otázky. Po tomto interview sme sa ja, Helena a ešte jedna jej spolužiačka vybrali na miesto, kde strávim najbližšie dve noci. Holky mali v pláne isť večer na nejaký koncert, pozvanie som slušne odmietol, aj keď znelo lákavo. Predsa len normálna posteľ mi prišla lákavejšia, aj keď tá v kamióne bola tiež prekvapivo pohodlná. Helena bývala na predmestí  a jeden jednosmerný lístok stál cca 4 eurá. To bolo dosť, ale iná možnosť nebola :).

Parížske metro je, podobne ako iné, rozdelené na zóny. Keď ostanete len v centre, kúpte si celodenný lístok, ktorý vás nevyjde veľa. Oproti Londýnskemu mi to Parížske prišlo ako blúdisko a bez Heleny by som tam bol stratený. Už som raz tú česť mal, keď som v Paríži prestupoval na let z USA a mal som pár hodín čas. Rozhodol som sa, že si pôjdem pozrieť aspoň Eiffelovku, ale okrem toho som vystúpil niekde pri McDonalde, čo som po 7 mesiacoch strávených v USA považoval za naozaj zlý humor :). A keď som sa chcel vrátiť na letisko, nasadol som do metra, ktoré ma viezlo opačným smerom. Vždy pred tým som sa všade bez problémov orientoval, ale Parížske metro pre mňa dodnes zostáva blúdiskom :). Vtedy som mal šťastie a na letisko som prišiel včas. Poďme teraz späť do súčasnej návštevy Paríža. Cesta k Helene trvala asi pol hodinu a pamätám sa ako ma holky učili základy francúzštiny a keď som sa to snažil opakovať, ľudia v metre sa na mne smiali :). Po chvíľke rozruchu sme vystúpili na sídlisku, kde mala bývať Helena a jej sestra s priateľom. Keď sme prišli ku nej, hneď mi ukázala posteľ a sprchu :). Bol som jej hrozne vďačný, lebo tie dve položky som potreboval asi najviac v tej chvíli :). Zhodil som tašku a ihneď bežal do sprchy. Keď som vyliezol, pripadal som si ako iný človek :). Medzičasom sa holky rozhodli, že na koncert nepôjdu a ostávajú doma. Po chvíľke prišla aj Helenina staršia sestra ktorá mala okolo 20 a hovorila plynule anglicky a tak sme sa hneď dali do reči. Ako som tak sedel zistil som, že ma chytá mikrospánok a rozhodol som sa deň ukončiť asi o 8 PM. V momente, keď som vstával z kresla kde som pomaly zaspával, prišla Helena a na stôl predo mňa položila Absolut vodku. Bez energie odporovať mi hneď jeden naliala a ako slušný Slovák som si aj dal. Myslel som, že ihneď zaspím, ale mýlil som sa :). Zvládol som aj druhý, tretí a takto to pokračovalo až kým fľaša nebola prázdna a holky nepriniesli ďalšiu tento krát tequilu :). Bol som zo seba prekvapený.  Pred pár hodinami som zaspával posediačky a teraz plní energie sme mali párty v Paríži :). S Heleninou sestrou sme kecali o všetkom možnom a popri tom popíjali. Okolo pol noci boli holky KO, Helenina kamoška doslovne. Po chvíli strávenej na WC ju odniesli do postele a ja som tiež zvolil podobný smer, ale našťastie po svojich :). Na ráno sme boli dohodnutý s Helou, že sa stretneme v centre a pôjdeme na celodennú prehliadku Paríža v doprovode Heleny.

Ráno som vstal asi o 10 a našiel si sms od Hely, že kde sme. Kým sa Helena zobudila a dali sme sa dokopy po ťažkej noci, prešla nejaká hodinka a do centra sme dorazili okolo obeda. Kúpili sme si celodenné lístky na metro a stretli sme sa pred Notre damom odkiaľ sme nečakane vyrazili k Eiffelovke. S Helenou po boku sme hneď našli správnu linku metra a viezli sme sa tunelmi metra za najnavštevovanejšou atrakciou Paríža. Môj prvý dojem bol, že nie je taká vysoká ako vo filmoch, ale zato dostatočne veľká, aby upútala. Vo výťahoch sa už tlačili turisti a dlhé rady pred pokladňou nás odradili od toho, aby sme išli hore. Je možnosť isť po schodoch asi do polky veže a to dokonca zdarma, ale čakať sa nám nechcelo. A tak sme sa vybrali na ďalšie zaujímavé miesto. Prechádzali sme cez „park“ pred vežou a Helena nám rozprávala o svojom tripe do Afriky. Čo som vyrozumel tak to muselo byť naozaj zaujímavé. Hela chcela vidieť galériu Centre georges-pompidou, tak sme sa vybrali týmto smerom. Nasadli sme na metro a viezli sa bludiskom tunelov. Cestou sme sa zastavili na typickú francúzsku palacinku, ktoré predávajú v pojazdných stánkoch na každom rohu. Musím povedať, že bola naozaj veľmi dobrá. Keď sme dorazili pred čudesnú budovu, ktorá mala potrubia zvonku, výťahy tiež a vlastne celá budova pôsobila dojmom, že architekt mal za sebou ťažkú noc. Samozrejme budova bola týmto spôsobom navrhnutá zámerne. Hovorím už o spomínanej galérii Centre georges-pompidou,  ktorá bola sídlom moderného umenia v Paríži. Ako hovorila Helena, pred ňou na námestí sa sústredili rôzni pouliční umelci a mladí voľnomyšlienkári. Hela bola galériou nadšená. Ďalej sme boli zvedaví na univerzitu, ktorá sídli priamo v centre. Pred ňou bol park kde sme si dali popoludňajšiu siestu a rozmýšľali, kam sa ďalej vyberieme. Jednohlasne sme sa zhodli na katedrále Sacre-Coeur, ktorá je umiestnená na kopci, takže je odtiaľ krásny výhľad na Paríž. Kým sme sa tam dostali bola už tma a výhľad bol o to krajší. Ku katedrále viedli schody a malý vláčik. Mohli sme použiť naše lístky na metro a tak sme sa odviezli. Katedrála bola krásne osvetlená a o kúsok nižšie sa nachádzala vyhliadka a okolo boli kamenné stoličky. Dole spieval skvelý pouličný hudobník, ktorý dopĺňal atmosféru toho miesta. Všade naokolo ponúkali ďalší predajcovia pivko, ale my sme mali vlastné. A tak sme sedeli, popíjali pivko a počúvali hudobníka a to všetko s krásnym výhľadom na osvetlený Paríž. Toto miesto vrelo odporúčam zamilovaným dvojiciam. Asi po hodinke sme zistili, že je na čase ísť. Naposledy sme vdýchli skvelú atmosféru Sacre-Coeur a vybrali sa, tento krát po schodoch, dole. Už bol večer a ráno nás čakalo vstávanie a tak sme vyrazili k Helene.

Po pár hodinkách cesty sme boli konečne u nej doma. S Helou sme išli na Hitchwiki, aby sme zistili skadiaľ máme zajtra ráno začať stopovať. Miesto, na ktoré sme mali ísť, bolo dosť ďaleko a mali sme si vziať vlak a následne prestupovať na bus. Ešte sme dali sprchu a okolo 10 PM sme zaľahli do postele.

Ráno sme vstávali dosť skoro, aby sme všetko stihli. Rýchlo sme si zbalili „bágle,“ poďakovali a rozlúčili sa a vyrazili sme stopovať naspäť domov. Vlakom sme sa viezli asi pol hodinu a Helena nám poradila, že keď ideme von z mesta nech si nekupujeme lístky. A tak sme tŕpli čí nepríde revízor, ale našťastie neprišiel a my sme ušetrili. Keď sme dorazili na miesto, nestačil som sa diviť. Stáli sme pred Disneylandom. Bola tam časť kde neplatíte vstupné, sú tam len obchody a tak. Ako malý chlapec som sa tam hneď rozbehol a fotil všetko naokolo. Z diaľky bolo vidieť aj do platenej časti. Po krátkej prehliadke sme išli hľadať zastávku busu, na ktorý sme mali nastúpiť. Našli sme ju ľahko, ale v cestovnom poriadku sme sa ani náhodou nevyznali a tak sme sa radšej spýtali. Dozvedeli sme sa, že máme ešte vyše hodinu čas. Keď autobus konečne dorazil , dali sme zbohom Disneylandu a Parížu celkovo. Viezli sme sa asi pol hodinu, keď sme zistili, že sme práve prešli našu zastávku. Vo Francúzku zrejme treba dať vedieť šoférovi, ak chcete vystúpiť. Previezli sme sa asi 2 km na ďalšiu. Po krátkej prechádzke popri ceste nám sám od seba zastal černoch na dodávke a ponúkol nám odvoz. Žiaľ išiel do Paríža, číže opačným smerom. Poďakovali sme mu za ochotu a šliapali ďalej. Náš cieľ boli mýtne brány na diaľnici, cez ktoré prechádzalo veľa áut. Keď sme dorazili na miesto, začali sme tvoriť našu stopovaciu tabuľku. Tento krát na nej bol názov mesta Metz. Asi po pol hodinke, počas ktorej sme stopovali a raz zmenili miesto, nám zastavil mladý šofér, ktorý nás vzal až do Metz. S rýchlosťou si problém nerobil a tak sme za chvíľu boli na benzínke pre Metz. Dokonca nás odviezol kus mimo svojej trasy za čo sme mu boli veľmi vďační. Ako sme tam tak stáli a nikto nezastavoval, mysleli sme, že sme zase trošku uviazli. Šťastie sa na nás usmialo, keď na parkovisku zastalo české auto. Hela sa ihneď išla spýtať čí by nás vzali. V ruke mala nejakú knihu a mysleli si, že im ponúka niečo na predaj. Po chvíli zistili,  že nič nepredávame a súhlasili, že nás vezmú až do Prahy. Za cca 6 hodín sme mali byť v Česku. Cestou sme sa dozvedeli, že v Paríži boli za svojou dcérou, ktorá tam žije. Išlo o manželský pár a obaja boli učitelia. Cesta príjemne ubiehala a okolo polnoci sme dorazili do Prahy. Tu sa naše cesty s Helou rozchádzali a museli sme sa rozlúčiť.

Naša spoločná cesta trvala 6 dní. Nie je to veľa času, ale myslím že aj napriek tomu sme toho stihli veľa. Ďakujem všetkým vodičom čo nás vzali a Helene za skvelé chvíle u nej.